Ester Šabíková: Živá fotografia / Tableau vivant

Svoju tvorbu nevníma ako súbor uzavretých sérií, ale ako proces formovania do podoby, ktorú môžeme vidieť dnes. Preto sa na výstave objavujú niektoré diela zo starších sérií, keďže každá prestupuje do tej ďalšej a naopak.

Slovenský názov výstavy môžeme vnímať ako ekvivalent pomenovania francúzskeho, ktoré je nemenej dôležité. Práve vo Francúzsku začala autorka formovať koncept živých fotografií. Samotný pojem Tableau vivant označoval v 19. storočí predstavenie so živými hercami, ktorí stáli v tichosti a nehybne na pódiu. Často boli fotografovaní alebo maľovaní. Tableau však môžeme chápať aj ako stôl, fotografickú dosku, alebo obraz. Stôl je dôležitý prvok výstavy, pretože slúži ako platforma pre vznik fotografií. Názov teda odkazuje na spôsob, akým autorka tvorí.

Na fotografický papier ukladá organické materiály, najmä ovocie a zeleninu, ktoré pod vplyvom času hnijú, menia svoju štruktúru, prerastajú plesňou, ktorá ich požiera a rozkladá. Obraz sa tvorí priamym kontaktom a pôsobením svetla na fotografický papier, ktorý autorka často vystavuje rôznym poveternostným podmienkam, pôsobeniu dažďa z rôznych krajín sveta, deformáciám a degradáciám.

Sama sa vníma ako element, stojaci medzi prírodou a divákom. Jej autorské gesto je tak minimalizované na úkon začatia a ukončenia procesu. Navyše z aktu fotografovania vynecháva fotoaparát a nesnaží sa zachytiť žiaden konkrétny moment, krátky časový úsek ani figúry či predmety. V mnohých ohľadoch prekračuje hranice svojho média, a preto nemôžeme hovoriť o fotografii ako takej.

Diela sú na hranici medzi procesuálnym objektom a fotografickým médiom a budú sa exponovať počas celého trvania výstavy. V tom čase nebude do nich možné zasahovať. Obraz sa utvorí sám a každý deň sa bude mierne líšiť a vyvíjať. Objavia sa aj reprodukcie originálov, ktoré prešli plesnivením a majú už svoju konečnú podobu.

Séria Back to Animism odzrkadľuje autorkino volanie po spomalení a návrate k prírode. Animizmus patrí k prvým prírodným formám náboženstiev. Zjednodušene povedané predpokladá, že každá vec, zviera i rastlina má svoju individuálnu dušu alebo že príroda je entitou, ktorá oživuje všetko navôkol. Prírodu autorka chápe ako staronové božstvo, ktoré je podstatou našich životov od zrodu, cez prežívanie až po smrť. Pôsobí aj po smrti, keď naše telesné schránky podliehajú rôznym biologickým procesom a sú zdrojom života pre ďalšie organizmy. Existencia je neustály cyklus vzniku a zániku. 

Práve to sa deje aj na fotografiách. Pleseň sa stáva materiálnym prejavom všadeprítomnosti prírody, ktorá intervenuje do výstavného priestoru a oživuje vznikajúci artefakt. Autorka inšpiráciu nehľadá len v prvotných prírodných náboženstvách, ale aj vo východnej filozofii. 

Preto je spôsob, akým pracuje s fotografiou, blízky japonskej estetike wabi-sabi. Napriek tomu, že veľká časť jej tvorby je prestúpená týmito myšlienkami, nebola im spočiatku vystavená a dospela k ním až postupom času. Okrem toho, že estetika wabi-sabi je prepojená s určitými pravidlami čajového obradu, dajú sa jej princípy aplikovať na všetky druhy umelecko-remeselnej tvorby, od remeselných výrobkov, dizajnu, fotografie až po architektúru.

Dôležitý je predpoklad, že nič vo vesmíre nie je stále a večné, ale všetko podlieha transformácií. Východiskom tejto estetiky, ktorú možno akceptovať ako spôsob života, je nedokonalosť, založená na pozorovaní a návrate k prírode. Za krásne je nutné považovať to, čo podlieha prirodzeným procesom vzniku, užívania, opotrebovania a zániku. Stredobodom záujmu  sa stáva akási hrubosť či dokonca škaredosť.