Belluš 120

Zameriava sa na dvojicu stavieb neodmysliteľne spätých s mestom Trnava – Automatický mlyn NUPOD (1938) a Vodojem (1941). Prostredníctvom dokumentácie, fotografií diel a sprievodných textov výstava približuje architektovu predstavu o priemyselnej architektúre a zároveň vypovedá o dobových výrobných technológiách, ktoré s menšími obmenami fungujú dones.

Architekt Emil Belluš absolvoval vysokoškolské štúdiá na Technickej univerzite v Budapešti (1918) a Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva ČVUT v Prahe (1919). Stál za vznikom prvej Fakulty architektúry v slovenských dejinách (1946), bol významným praktikom aj teoretikom, venoval sa výchove mladej generácie architektov. Bol spoluzakladateľom troch slovenských odborných časopisov, ktorým neskôr sám predsedal a pôsobil tiež ako akademik na pôde Slovenskej akadémie vied. Novým spôsobom formuloval moderný priestor, venoval sa sociálnemu bývaniu a stál za vznikom významných priemyselných a inžinierskych stavieb. 

V architektonickej tvorbe Emila Belluša môžeme sledovať dve hlavné línie – klasicizujúcu a funkcionalistickú. Začiatky jeho architektonickej tvorby boli výrazne ovplyvnené českými štúdiami pod vedením profesora Antonína Engela, ktorý vo svojej tvorbe používal klasicizujúce prvky. Bellušove štúdiá, ale aj jeho obdiv k talianskej architektúre, prinášali do jeho tvorby tendencie, akými sú napríklad osová symetria, vysoký rad a pripomienku piano nobile na fasádach či kazetové stropy v interiéroch.

Tieto klasicizujúce prvky však modernizoval a transformoval. Jedným z jeho celoživotných záujmov bolo navrhovať takú architektúru, prostredníctvom ktorej by sa mohli mestá modernizovať – zaujímal sa o nové formulovanie moderného priestoru. Za mestskú stavbu považoval práve takú, ktorá disponuje pasážou. Belluš vnímal pasáž ako interiér mesta, ako iný spoločenský priestor. Príkladmi takýchto tendencií sú Národný dom v Banskej Bystrici (1926) či Družstevné domy v Bratislave (1934).

Druhou výraznou rovinou Bellušovej tvorby bola rovina funkcionalistická. Rozhodujúcim faktorom – ako to naznačuje aj samotný názov tohto smeru – bola funkcia, ktorá prevažovala nad ostatnými hodnotami a kritériami. Belluš okrem dôslednej práce s formou, ktorá vychádzala z technológie, vedome pracoval s hmotami, kompozíciou a detailmi. Takýmto spôsobom vnášal do svojej tvorby nevídanú ľahkosť a estetickú hodnotu.

Výstava divákovi predstavuje dve dôverne známe Bellušove stavby: Automatický mlyn NUPOD (1938) a Vodojem (1941), pričom približuje ich vnútorné fungovanie a pôvodné riešenia s dôrazom na dobové súvislosti. Pozornosť je tiež venovaná ťažiskovým témam tvorby architekta, za ktoré možno považovať najmä účel stavby, prevádzkové a priestorové vzťahy, ale aj konštrukčnú a technickú stránku architektúry. Výstava má za cieľ priblížiť uvažovanie architekta, ktorý aj napriek striktnému nasledovaniu funkcie premýšľal o vyváženej kompozícii a celkovom modernom pôsobení objektov.

Tridsiate a štyridsiate roky boli pre Emila Belluša vrcholným tvorivým obdobím. K jeho ikonickým stavbám, ktoré sa stali symbolom modernosti, patria: Slovenský veslársky klub, Bratislava (1930); Nástupištia Propeleru, Bratislava (1930); Kolonádový most, Piešťany (1933); Družstevné domy, Bratislava (1934), Automatický mlyn NUPOD, Trnava (1938) a Vodojem, Trnava (1941).